Náš blog

Maroko – ČASŤ II.

Pridal A. Harská v kategórii Cestovanie , pridané 28.11.2016


Pokračovanie príbehu „Po  ceste Marokom“.
Zastavili sme, aby som si pozrela jeden zvláštny jav. Verte či neverte, boli to kozy na strome, myslím, že to bol arganovník. To, že koza je pažravé zviera je všeobecne známe, ale v pustej prírode si tamojšie kozy zvykli zahodiť strach a stali sa z nich kozy-stromolezkyne, ktoré sa za zeleným lístkom vyšplhajú aj do výšky dvoch metrov.

 

Ďalším zážitkom, ktorý sa mi vryl do pamäti, bola návšteva miestneho trhoviska, tzv. „suku“.  Naši hygienici by sa asi príliš nepotešili. Voľne položené korenie,  zelenina, ovocie, oriešky a semiačka, na ktorých sa hostili vtáky. Predávajúci sa ani extra neobťažovali ich odháňať.  A veru bolo tu všetko možné. Od typického oblečenia a špicatých topánok cez sladkosti, lampy, obrazy, šperky, koberce až po výrobky z dreva. Zjednávanie je tu „národným športom“. Môj hostiteľ bol v tom celkom zbehlý, lebo náramky, ktoré som chcela zobrať ako suvenír domov zjednal ani nie za polovicu pôvodnej predajnej ceny. O bločkoch alebo inom oficiálnom potvrdení o predaji si môžete nechať iba zdať. 

Na tomto „suku“ sa mi však moja prílišná zvedavosť tentoraz nevyplatila.  Keďže boli práve nejaké futbalové majstrovstvá a v jednom zo stánkov mali v TV pustený živý prenos, môj hostiteľ sa zadíval a nechal ma ísť do blízkeho obchodíku so šperkami a všelijakými dekoračnými predmetmi samu. Keď som vošla do obchodu, bola som vo svojom živle. Obchod, v ktorom sa musí zdržať každá žena. Zaujímavé aj gýčové šperky, opasky, vyšívané tuniky a čapice, dekoračné predmety zdobené plátkami slonoviny či korytnačiny. Majiteľ obchodu po chvíli prišiel ku mne a spýtal sa ma, akou rečou hovorím. Hovoril francúzsky, anglicky a nemecky. Pri nemčine sme zostali a musím povedať, že hovoril celkom obstojne. Vychválila som mu jeho tovar, ale nemienila som nič kupovať. Buď  boli ceny príliš vysoké alebo by som tovar nemohla zobrať so sebou do lietadla. Keď videl, že v prízemí nič nekúpim, spýtal sa ma, či sa nechcem pozrieť na koberce. Hoci sa o koberce príliš nezaujímam povedala som si, že pozrieť sa predsa môžem. 

Zaviedol ma na prvé poschodie, ktoré bolo celé venované kobercom. A začal mi jednotlivé koberce ukazovať, chválil, že je to ručná práca... Keďže som o koberce nemala záujem a chcela som už z obchodu odísť povedala som mu, že sú pekné, ale že koberec nemám v úmysle kúpiť. Moju námietku úplne ignoroval a spýtal sa ma, že koľko by som bola ochotná dať za koberec. Prišiel dokonca aj jeho syn (ktorého mi predstavil) a postavil sa na schody, takže som sa nemohla ani nenápadne vytratiť späť na prízemie.  Povedala som mu, že koberce sú pekné, ale že žiadny kupovať nebudem, že mám len príručnú batožinu, že by to bol na letisku problém. Avšak on stále trval na svojom, že koľko by som za koberec dala. Povedala som cenu myslím 50 Eur. Začal „bedákať“ že to nie, že to je strašne nízka cena a že mi ho predá za 170 Eur a že to je jeho absolútne najlepšia ponuka. A podával mi ruku so slovami, že aby som mu podala svoju ruku.  


 V tej chvíli by sa vo mne krvi nedorezal. Veď v týchto arabských krajinách je nepísaným pravidlom, že podanie ruky znamená potvrdenie obchodu. Môj mozog pracoval na plné obrátky. Nevedela som, čo robiť, ako z tejto situácie vykľučkovať. Nemala som ani ako utiecť, keďže na schodisku stále stál jeho syn. Napadla mi jedna myšlienka. Povedala som mu, že ruku mu môžem podať, ale že kupovať nič nechcem. On trval na svojom, aby som mu ruku podala. Ja som zopakovala svoje podmienky. Ešte asi päť minút mi opakoval, aký je to výhodný obchod a že koberec, ktorý nakoniec zľavil na 150 Eur je skvelá kúpa. Ja som mu opakovala, že nič kupovať nebudem. Nakoniec ma zachránila veta, ktorú prehlásil. Pustil moju ruku a hovorí: „Musíte sa najskôr spýtať manžela, však?“ Čo som mu ihneď bez rozmýšľania potvrdila a zaklamala som, že sedí v aute. Môj odchod z tejto predajne si pamätám len hmlisto. Viem len, že som z predajne takmer vybehla.

Nuž, aj takýto zážitok som mala z návštevy Maroka.
Celkový dojem však bol nakoniec skvelý. Krásna krajina, príjemní ľudia, iná kultúra.  Rozmanitosť dvoch úplne odlišných svetov. Sveta luxusu a sveta chudoby.

A na záver mám pre Vás jeden recept. Recept na pravý marocký čaj.
Ingrediencie: čierny čaj, mäta a vééééľa cukru.  
Prísady sú jednoduché, avšak dôležitá je príprava. Čierny čaj a čerstvú mätu zalejte horúcou vodou tak, ako keď robíme „náš“ čaj. Nechajte asi 10 minút vylúhovať. Potom čaj zlejte a pridajte cukor. Maročania majú v obľube cukrové homole, ktoré do čaju dávajú  vo veľkom množstve. Čaj však chutí aj bez enormného obsahu cukru. Cukor však určite pridajte, čaj je chutnejší.  A teraz príde kúzlo marockého čaju. Všimli ste si niekedy, ako v arabských krajinách prelievajú čaj, alebo ho zvysoka nalievajú? Je to preto, aby sa do čaju dostal vzduch. Keď čaj pár krát zvysoka prelejete z jednej nádoby do druhej, „prevetrá“ sa  a získa inú chuť. Spolu s jemnou penou, ktorá sa pri prelievaní  vytvorí , dodávajú čaju nádych exotiky.
PS: Ak si čaj naservírujete do malých sklenených hrnčekov, máte takmer identický marocký čaj vrátane servírovania J Vyskúšajte. 

Komentáre k príspevku