Je to už zopár rokov dozadu, hádam ešte v minulom tisícročí :), kedy som bola prvý krát v Amsterdame. Počas môjho pobytu v Nemecku sme si občas cez voľný víkend naplánovali výlet do okolitých miest a štátov.
Raz sme sa vybrali do Holandska, konkrétne do Amsterdamu. Je to zaujímavá krajina, pre ktorú je typická „rovná krajina“, mlyny, tulipány a dreváky. A mlynov sme po ceste videli neúrekom. Ďalším zaujímavým fenoménom na cestách bola skutočnosť, že takmer chýbali informačné tabule, ktoré by uvádzali počet kilometrov do najbližšieho mesta a podobne. Zvláštne boli tiež mapy-nemapy, ktoré sa síce nachádzali na každej autobusovej zastávke, ale vyznačovali väčšinou len danú oblasť (najmä jednotlivé ulice), takže sa nám ťažko zisťovalo, ktorým smerom sa máme vydať. Ale nakoniec sme predsa len trafili a došli priamo do hlavného mesta.
Holandsko vo mne zanechalo zmiešané pocity. Iná architektúra a väčšinou neomietnuté domy, bicykle v stojanoch na každom kroku, coffeeshops alebo tzv. „čajovne“ (v ktorých sa podával tak trocha „iný čaj“ v podobe rôznych vodných fajok :) ) – v každej ulici aspoň jedna a sieť kanálov križujúca sa cez celé mesto. Náhodou sme sa ocitli aj na akomsi blšom trhu, kde bolo dostať čačiek-mačiek od výmyslu sveta. Od rôzneho haraburdia (ktoré bolo podľa mňa súce maximálne na vyhodenie) cez nábytok až po starožitné predmety. Ale dali sa tu zohnať suveníry za skvelú cenu, ktoré som si aj priniesla domov: porcelánový mlyn a miniatúrne dreváčiky.
V mestskom parku sa rozhostili umelci s maliarskymi plátnami a hudobnými nástrojmi. A samozrejme, nechýbal ani „tulipánový trh“. Toľko rôznych druhov tulipánov v takých pestrých farbách či ich kombináciách, od klasických až po strapaté či také druhy, kde by ste typický tulipán nehľadali ani omylom, som zatiaľ nevidela nikde inde. A videli sme tiež aj predajcov syrov, oblečených do typického ľudového kroja s už neodmysliteľnými drevákmi, či predavačky s typickými čepcami so špicami vyčnievajúcimi do strán.
Nevynechali sme ani more, kde vzniklo zopár veselých záberov :). Čo ma však zarazilo, bola neochota miestnych obyvateľov komunikovať v nemčine. Jedného tamojšieho rybára sme sa pýtali na miestu reštauráciu, kde by sme mohli ochutnať typické holandské jedlá. Pán sa tváril, že nerozumie. Keďže anglicky z nás vtedy nehovoril nik, nič sme sa žiaľ nedozvedeli, hoci holandčina je viac bližšia nemčine než angličtine. Nuž čo už, zrejme zaúradovali nemilé spomienky na okupáciu Nemeckom v minulosti.
S Amsterdamom mi zostane navždy spojená jedna príhoda. Keďže sme sa do Amsterdamu vybrali len „na otočku“, neplánovali sme si nikde ani žiadne ubytovanie. Svoju rolu v tom zohrali samozrejme aj financie. Nenapadlo nám nič lepšie než prespať v aute. Na tom by nebolo nič také zvláštne, lenže podarilo sa nám zaparkovať v „Parkinghouse“ v centre mesta. Krátko pred polnocou sme sa celá posádka (4 ľudia) poukladali k spánku v aute. A pretože sme mali prázdneho „kombíka“, vybrala som si miesto v batožinovom priestore, ktorý bol celkom pohodlný. Už sme boli všetci dávno ponorení do spánku, keď nás z nášho sladkého snenia vytrhlo búchanie na strechu auta a výkriky (na ktoré si spomínam) ako: „everybody raus“ a podobne. Nuž, tamojšej bezpečnostnej službe sa nepáčilo, že by sa v krytom parkovisku mali počas noci (kedy sa parkovací dom zamykal) nachádzať nejaké osoby. Takéto ostré „zobudenie“ nás samozrejme všetkých prebralo. Jeden starší člen našej
„dobrodružnej“ výpravy reagoval svojským spôsobom, na ktorý sme s úsmevom spomínali ešte niekoľko mesiacov. Taký rozospatý ako bol otvoril dvere auta, pozerá na dotyčného strážnika ktorý nás zobudil a rozospatým hlasom mu hovorí svojským dialektom: „Ná chlapče, ale já ti nerozumím“... Naše bezplatné nocovanie bolo v ten moment ukončené. A pretože sme začuli z vysielačky niečo ako „politie“ (polícia), radšej som rýchlo vysvetlila, že sme nevedeli, že tu nemôžeme nocovať a spýtala som sa na východ. Lenže nakoľko boli vstupy a výstupy z parkovacieho domu už zatvorené a zaistené, museli sme auto nechať zaparkované na mieste. Nuž, takto sme zahájili neplánovanú prehliadku mesta okolo jednej hodiny ráno. Hoci cez deň bolo teplo, v nočnom čase nám veru dvakrát teplo nebolo. Poprechádzali sme sa troška a snažili sme sa skrátiť si nejako čas do doby než sa opäť otvoria brány parkoviska. Podaktorí si našli zábavku v podobe triafania kamienkami do potkanov, ktorých bolo v tamojších otvorených kanáloch a na potrubiach neúrekom. Ale pretože sme boli dosť unavení, zostali sme takmer ako bezdomovci sedieť na lavičke jednej zastávky, primknutí tesne k sebe, aby sme sa aspoň ako tak zohriali. Boli sme neskutočne šťastní, keď niečo po 5:00 hodine otvorili miestnu kaviareň a mohli sme sa zahriať teplým čajom.